Folklórny festival Strážnice 2007 milo prekvapil

Folklór rozhodne nepatrí medzi hudbu, ktorú počúvam pred spaním (alebo v ktorúkoľvek inú časť dňa). Kedysi som si myslel, že tejto časti kultúry nerozumiem, a že jej ani v blízkej dobe nebudem mať šancu porozumieť.
Pred pár dňami som bol na folklórnom festivale Strážnice 2007.

Strážnice je malé mestečko (má asi 6000 obyvateľov) na juhovýchode Moravy, blízko slovenských hraníc. Išli sme tam autobusom, cesta z Prahy trvala 4 hodiny.

Prvé dojmy

Pri vstupe do mesta ma hneď zaujala Skalická brána, zbytky opevnenia starého mesta. Keď sme tam prišli, husto pršalo. Pomyslel som si, že namiesto zábavy na festivale strávim tri festivalové dni mrzutý niekde v teple v byte za oknom. Našťastie, neskôr pršalo už len mierne a my sme mohli vyraziť do zámockého parku na festival.

Prvý deň festivalu: fujara

V prvý deň festivalu sme videli predstavenie "Fujara a verbuňk. Pocta slovenské fujaře a slováckému verbuňku jako mistrovským dílům světového kulturního dědictví UNESCO".
Predstavenie ma dosť sklamalo. Fujara je unikátny nástroj, ktorý vydáva svoje smiešnopekné zvuky (niečo ako austrálske digeridoo). Vystúpenie účinkujúcich zbytočne prerušoval dokument o fujare v pozadí a kvôli nastaveniu mikrofónov nebolo fujary dobre počuť. Ale je možné, že som mal len priveľké očakávania.

Druhý deň festivalu: sprievod v meste a zahraničné súbory

Na ďalší deň bol v centre mesta sprievod súborov, ktoré vystupovali na festivale. Ten som však premeškal, tak sa pozrite aspoň na pár fotiek:




Večer sme si nenechali ujsť vystúpenie zahraničných súborov "Z krajin za obzorem. Ze světa masek".
Postupne vystúpili folklóristi z krajín Bulharsko, Rumunsko, Slovensko, Kamerún a Južná Kórea.



Miestni vraveli, že vystúpenie Afričanov bolo oproti minulým rokom slabšie. Ktosi povedal, že Kamerúnci mali pôvodne prísť na festival vo väčšom počte, ale že im doma udelili víza do Československa. Polovica ich vraj priletela na Slovensko do Bratislavy, druhá polovica zasa do Čiech. Tí z Bratislavy nemohli potom prísť do Strážnice, lebo by potrebovali ďalšie víza. Neviem čo je na tom pravdy.



Najviac sa mi páčilo vystúpenie folklórneho súboru Romafest zo strednej Transilvánie, Rumunsko. Nebol to tradičný súbor, ktorý by sa schádzal a nacvičoval si svoje predstavenie pravidelne, ale bol to vlastne výber z tých najlepších hudobníkov z rómskeho festivalu Romafest. Zaujímavosťou bolo, že manažér súboru bol Japonec.
Pekné masky, perfektná hudba, prepracované tanečné vystúpenie. Ešte som nevidel nikoho tancovať v takom tempe. Rýchle, živelné predstavenie odmenili diváci dlhým burácajúcim potleskom.
Jednoznačne vrchol festivalu.

Zaujímaví boli aj Juhokórejčania. Jeden z nich hral na píšťalu, ktorá vydávala zvláštne tóny, dvaja točili s taniermi na paličkách, ostatní hrali na bubny.
Sympatické na nich bolo to, že sa im podarilo vtiahnuť do svojho predstavenia publikum. Chlapíci, ktorí točili s taniermi, pribehli k divákom. Vybrali z nich vždy jedného, ktorému dali paličku aj s točiacim sa tanierom. Tento tanier im potom hodil ten divák späť a Juhokórejčan ho dokázal chytiť na svoju paličku a to tak, že tanier sa na nej točil aj ďalej. Pozoruhodné.

Deň tretí: záver festivalu

V posledný deň sme sa boli pozrieť na ukončenie festivalu. Predávali sa ocenenia, pričom ocenený sa musel (alebo chcel) predviesť ešte raz.
Najlepší z nich bol zábavný chlapík s vínkom v ruke, ktorý nás divákov dokázal naučiť jednoduchý tanec k pesničke so slovami "Erteple kopala".



Po festivale som premýšľal o tom, čím ma festival Strážnice 2007 tak zaujal aj napriek mojej predošlej nechuti k folklóru. Odpoveďou sú tamojší ľudia: vysmiati, otvorení, srdeční. Myslím, že sa sem ešte niekedy vrátim.



PS: Zahlasujte za článok na vybrali.sme.sk, lebo sa o tomto festivale dozvie viac ľudí, ktorí ho o rok navštívia. Možno sa potom dostanú k folklóru ľudia, ktorých folklór ešte nezaujal.

Odporúčam:

• Oficiálne stránky mesta Strážnice

Lekcia z (ne)prístupnosti: web stránky festivalov Pohoda a Hodokvas

Nemám rád technológiu flash. Tvoria sa ňou malé blikajúce prúžky ("bannery"), ktoré majú jediný účel: odpútať pozornosť čitateľa od textu stránky a preniesť ju na reklamu. Preto ich nastavením svojho prehliadača celkom úspešne blokujem.
Mám rád letné festivaly. Po navštívení stránok dvoch najväčších festivalov na Slovensku som však zostal nemilo prekvapený práve kvôli technológii flash.

Hneď po zadaní url adries

Úvodné stránky festivalov Pohoda a Hodokvas sú celé tvorené v technológii flash.

Takže po zadaní www.pohodafestival.sk pozerám na nasledovné:


Na úvodnej stránke nenachádzam žiaden odkaz na stránky s ďalšími informáciami, jediné čo vidím je oznam, že do začiatku festivalu zostáva 37 dní.

Pritom úvodná stránka mala obsahovať údaje o skupinách a odkazy na podstránky v slovenskom a anglickom jazyku. Takto vyzerá stránka so zapnútím flash objektu:



Podobné je to so stránkami festivalu Hodokvas.
Takto vyzerá stránka s vypnutým flash:



Úvodná stránka s údajmi o skupinách, zapnutý flash:

Ako to napraviť

Podľa nasledujúceho kódu je vhodné vložiť obrázkový a textový ekvivalent:

<object type="application/x-shockwave-flash" data="flashový-subor.swf" width=".." height="..">
<param name="movie" value="flashovy-subor.swf" />
<img src="obrazkova-alternativa.gif" width=".." height=".." alt="Textová alternatíva" />
</object><

V prípade úvodných stránok festivalov Pohoda a Hodokvas ešte odporúčam umiestniť pod flashový prvok dva odkazy v HTML (tzn. pomocou tagu <a href..>) na slovenskú a anglickú verziu webu.

Tieto dve malé zmeny urobia weby prístupnejšie, navštívi ich teda viac užívateľov, ktorí prídu na festivaly. Prístupnosť sa vyplatí ;)

Odporúčam:

• Přístupnost: Web a weblog věnovaný přístupnosti webových stránek


• David Špinar: Tvoříme přístupné webové stránky (kniha)

Užhorodské cigaretky

V utorok som navštívil Užhorod, prekrásne mesto na rieke Uh. V nasledujúcich riadkoch vám poviem o veciach, ktoré ma na tejto ceste zaujali. Napíšem aj niečo o užhorodských cigaretách, a to aj napriek tomu, že som nefajčiar. Prajem píjemné čítanie.

O siedmej odchod z Prešovskej autobusovej stanice

Zástup ľudí čaká na autobus, všetci veľké ruksaky a tašky. Na nástupište prichádza autobus, ktorý sa ani zďaleka nepodobá na medzinárodný spoj. Nástup, vyrážame. Svieti slnko, cesta je v starom autobuse únávná a ubieha pomaly. Jedinou spásou je strešné okno, ktoré púšťa do rozhoručeného autobusu studený vzduch.

Konečne sme na hraniciach. Prísne vyzerajúci ukrajinský colník vo zvláštnej staršie vyzerajúcej uniforme (na hlave má veľký klobúk) nám berie pasy a vyparí sa na hodinku. Premýšľam, či tie isté uniformy majú colníci v celej Ukrajine, uniforma vyzerá dosť zastaralo.
Trvá to akosi dlho, žartujeme, že Ukrajinci nemajú počítače a databázu s hľadanými osobami, namiesto toho vraj listujú v šanónoch, a tak vyhľadávajú podozrivé osoby podľa prvého písmenka každého priezviska. Colník prichádza s pasmi, prechádzame hranicu a onedlho sme v Užhorode, centre Zakarpatskej oblasti.

Už o pol jedenástej v Užhorode

Hoci je Užhorod od Prešova vzdialený len okolo 130 km, cesta trvala 3 hodiny. Po výstupe z autobusu začínam chápať prečo prešovský autobusový podnik zvolil na cestu tento typ autobusu (napadá ma, že novší typ autobusu by miestni v neprítomnosti šoféra asi rozobrali).

Ideme na trh, berieme taxík. Taxikár ochotne sľubuje, že vezme aj slovenské koruny. V aute pustí lokálnu hudbu, atmosféra mesta sa nám dostáva do žíl. Neskôr so zvláštnym zaujatím rozpráva o Československu a prehlasuje, že mesto Užhorod vybudovali Česi. Míňame hotel Zakarpatia aj prekrásnu ortodoxnú katedrálu.
V aute nie je žiadny taxameter (veď načo aj), taxikár nás zjavne ako turistov natiahne, ale aj tak stojí cesta na druhý koniec mesta len 80,- Sk. Platíme rovnú stovku.

Trh je totožný s poľským modelom trhu. Pri jednom stánku sedia za stolíkom dvaja chlapi, je asi 12 hodín, pijú vodku z dvojdecových pohárov a zapíjajú kávou.
Nič sme nekúpili, berieme ďalší taxík do centra, ideme si pozrieť staré mesto.

Krása historického centra

Nachádzame sa pri menšom parku, blízko centra. Prejdeme peší most cez rieku Uh (obdoba Karlovho mostu nad Vltavou) a žasneme nad krásou starého mesta. Páči sa nám červená synagóga aj grécko-katolícka katedrála, prechádzame uličkami mesta. V obchodoch stojí kvalitný tovar rovnako ako na Slovensku. Nič nekupujeme, ale je to v poriadku - aj tak by sme nemali slovenské koruny kde zmeniť (v bankách slovenské koruny nezmeníte, taxikári radili pre budúcnosť vziať doláre, alebo zmeniť koruny na miestnom trhu).

V Užhorode je vidieť veľký kontrast. Na jednej strane brázdia nepomaľované cesty staré warburgy, lady a mestskú dopravu tiež zabezpečujú krátke veľmi staré autobusy.
Na druhej strane sú užhorodské kaviarne v tento slnečný deň plné, pár ľudí jazdí vo veľkých nových autách s tmavými sklami, na prvý pohľad sa nezdá, že sa tu ľudia majú zle.

Odjazd na Slovensko, zdržanie na hraniciach

Po pár hodinách čakáme na užhorodskej autobusovej stanici. Premýšľam o tom, akí sme zlí turisti, že sme nezmenili ani hrivnu, ukrajinská ekonomika z nás nemá veľký osoh. Dali sme dve slovenské stovky za taxík, aspoň niečo.

Pred odchodom autobusu smerom na Slovensko sa k nám prikmotrí nejaká teta-Slovenka a vyzvedá, či fajčíme. Rýchlo a bez rozmyslu odpovedám, že som nefajčiar. Ešte sa pýta, či sme nakúpili nejaké cigarety a po negatívnej odpovedi nás začína prehovárať, aby sme jej vzali nejaké kartóny cigariet. Cez hranice sa smie totiž previezť jeden kartón cigariet na hlavu za týždeň. Ona chce potešiť syna, lebo ten vraj veľa fajčí, tvrdo však pracuje, a preto nemá čas zájsť si na Ukrajinu po svoj balíček. Nechávame sa nahovoriť, teta si odbieha do obchodu a už má asi každý cestujúci svoj kartón. Môžeme teda vyraziť.

Blížime sa k hraniciam. Pani sediaca pred nami-Ukrajinka sa nás pýta, či máme každý cigarety. Pýta sa nás to aspoň päť krát. Na jej smútok, stále odpovedáme rovnako. Zdá sa, že omylom kúpila tých cigariet o niečo viac. Čím bližšie sme k hranici, tým viac je tá pani nervózna.
Konečne sme na hraniciach. Prichádza prísne sa tváriaci slovenský colník, každého ukrajinského cestujúceho sa pýta tie isté otázky: "Kam idete na Slovensko?", "Ako dlho sa zdržíte?", "Koľko peňazí máte pri sebe?". Nás sa nič nepýta, len pozrie na pasy.

Ukrajinci z nášho autobusu očakávajú kontrolu, takže rýchlo vybiehajú z autobusu a prebytočné cigarety vyberajú spod košiel a nohavíc a hádžu ich do košov. Nič podobné som ešte nevidel, všetko sledujem z pohodlia svojho sedadla. Hovorím si, že je škoda, že som nevzal foťák s možnosťou natočenia videa, lebo by som sa o túto šou mohol podeliť, napríklad aj prostredníctvom YouTube. Mám rozporuplné pocity, je mi ich aj tak trochu ľúto aj mi celá tá situácia príde smiešna.

Potom skutočne príde ešte raz colník a nakáže nám vystúpiť si z autobusu. Beriem svoj kartón cigariet a onedlho sa už nachádzam v obrovskom sklade. Tam každý ukazuje obsah svojej batožiny, v prípade zistenia cigeriet či alkoholu dáva colníkom ešte raz svoj pas. Vychádzame z budovy na druhú stranu kde nás čaká autobus. Šofér autobusu prináša pasy, pokračujeme v ceste.

Po dlhej ceste prichádzam domov dosť vyčerpaný, ale spokojný, že som videl Užhorod, ktorý ma svojou krásou príjemne prekvapil.

PS: Hlasujte za tento článok na vybrali.sme.sk, lebo potom ho prečíta viac ľudí. Následne tam aj vycestuje viac ľudí zo Slovenska a užhorodskí taxikári budú mať viac slovenských stoviek, v bankách začnú meniť aj slovenské koruny a vďaka tomu, že Užhorod bude mať viac peňazí z turizmu, ukrajinskí občania prestanú k nám pašovať cigarety :)

Odporúčam:

• Skrz.sk: Cesta jedného mesta, Ukrajina.


• Hiking.sk: Užhorod - mesto kontrastov